S lajnom na lajniaky!

S mojím dlhoročným priateľom chodíme každoročne na chrobáky. Zaoberá sa chrobákmi Slovenska (Coleoptera). No má medzi nimi pár čeľadí, ktorým dáva prednosť a keď niekam spolu ideme sústreďuje sa práve na tieto čeľade.

Jednou z jeho obľúbených čeľadí sú lajniaky (Scarabaeidae, Geotrupidae).

Má rád tieto voňavé zbery. No nie vždy sa na danej lokalite dá nájsť vhodný materiál ku skúmaniu.

Preto raz dostal skvelý nápad, že on si tie lajná na lajniaky donesie priamo na lokalitu. Mne o tom samozrejme nepovedal nič.

Prišiel som pre neho autom a on mi nahádzal do kufra všetky veci, čo mal pripravené vrátane záhadného čierneho vreca.

Šli sme na celý víkend na „dolniaky“.

Prvá zastávka bola v okolí Šiah. Tam na nejakej lúčke pri Ipli vytiahol obsah záhadného čierneho vreca. Bolo plné konského hnoja.

Vymyslel si zemnú pascu, do ktorej chcel dávať ako vnadidlo práve donesený konský hnoj.

Celá pasca pozostávala z plastovej misky (alebo igelitu), do ktorej dal na dno trochu hliny a na vrch nakopil kôpku konského trusu.

Takto zanechal na niekoľkých lokalitách svoje pasce.

Nocovali sme v Cerovej vrchovine. Ráno okrem toho, že sa zobudil nachladnutý a varil som mu čaj z čerstvo natrhanej Materinej dúšky, sme šli skontrolovať jeho pasce.

Prinesený konský hnoj zachutil lajniakom Copris lunaris. Boli ich tam stovky.

Celý výlet bol veľmi príjemný, každý sme si chytili niečo zaujímavé. Takže spokojnosť vládla na obidvoch stranách, až na to kamarátove prechladnutie. To mu kazilo trochu radosť z výletu.

V pasciach nebolo nakoniec nič výnimočné, ale malo to ešte dohru.

Nakoniec som zistil, že nosiť si hnoj na lokalitu je „nevedecké“. Ako som na to prišiel? Priateľ vystúpil, vyložil som mu všetky veci a rozišli sme sa. Ja som šiel na druhý deň spraviť poriadok do auta. Otvoril som zadné dvere na kufri, nadvihol som rezervu a spod nej sa vzniesol mrak lajniakov rodu Aphodius. A to boli „afodiovia“, ktorí boli v tom hnoji, už keď mi tam to vrece vkladal. Keďže nebolo dostatočne tesné a asi malo aj nejaké diery. No a vysoká teplota v aute spôsobila, že z pariaceho sa hnoja im zostalo teplo a snažili sa ujsť. Všetkým sa to asi nepodarilo, ale veľkej väčšine áno. A pod pneumatikou sa im to zdalo nachladnejšie, tak sa tam všetci ukryli. Akonáhle som ich vyrušil „vzali krídla na plecia“.

A záver? Všetkých drobných „afódiov“, hlavne z tých druhých lokalít, lebo na táborovej lokalite, kde sme nocovali boli iba spomínaný Copris lunaris, nemôže označiť správnou lokalitou. Lebo nevie, či sú prinesení, alebo domáci.

Takže poučenie. Buď dáš koňovi k zadku vrecko a odoberáš čerstvý hnoj. Alebo sa spoľahneš na zvieratá na danej lokalite a poctivo vyhľadáš lokálne lajná, bobky a iné exkrementy.

Mne sa tam zároveň podaril zaujímavý nález z mojej obľúbenej čeľade. Carabus scabriusculus. Takže výlet bol pekný aj z entomologického hľadiska. Ale aj geografického. Ale o tom asi až inokedy.