Entomológia hobby aj práca

V súčastnosti pozná snáď každý superhrdinov zo série Avengers. Ľudia snívajú sen o hrdinoch, no v hmyzej ríši sa dajú nájsť aj tí skutoční.

A vedci nezaháľajú a testujú a skúšajú, čo vydržia. A nevychádzajú z údivu.

Jedným z takýchto hmyzích „superhrdinov“ je nezničiteľný 25mm veľký „železný“ chrobák z čeľade Zopheridae, pochádzajúci zo západnej časti Severnej Ameriky s názvom Phloeodes diabolicus (LeConte, 1851).

Čím je výnimočný? Môžete po ňom prejsť autom a nič sa mu nestane! Jeho vonkajšia schránka (skelet) je taká pevná, až je takmer nezničiteľná.

Jeho krovky sú tak pevné, že napichnúť tohto chrobáka na entomologický špendlík je veľký problém, keďže sa špendlíky ohýbajú.

Tak isto aj dĺžka života tohto chrobáka je výnimočná. Len málo chrobákov sa dožíva takého veku. V literatúre sa uvádza, že žije dva roky. Oproti pár týždňom iných chrobákov, je to hotový Metuzalem. Napríklad náš Roháč obyčajný (Lucanus cervus) žije len pár týždňov.

Prečo príroda investovala do jeho extrémnej ochrany? Práve pre jeho dlhovekosť a preto, aby zabránila strate vody, domnievajú sa vedci.

Ako je možné, že je tak odolný voči tlaku? Jeho krovky vydržia tlak až 149 Newtonov, čo je približne 15kg! Môže sa Vám to zdať málo, ale treba si uvedomiť, že tlak pôsobí na veľmi malej ploche. Vedci zisťovali ako je možné, že znesie takú záťaž bez toho, aby skončil ako každý hmyz, ktorý zašľapneme. Teda, ako sa hovorí, na placku.

Zistili, že je to štruktúrou kroviek. Okrem toho, že má hrubé, husto vrstvené štrukturované krovky, čo im zabezpečuje veľmi vysokú pevnosť, je dôležitým aj samotný spoj kroviek.

Štruktúra je zložená z rôzne veľkých šupín od mikroskopickej veľkosti, až po viditeľné okom. Toto im zabezpečuje mimoriadnu pevnosť. Tohto chrobáka nie je možné pri preparácii prepichnúť normálnym nerezovým entomologickým špendlíkom. Musí sa najprv vyvŕtať pre špendlík dierka!

Len samotné šupiny by však nestačili. Samotná kutikula sa skladá z troch vrstiev, vnútornej, strednej a vonkajšej. V každej vrstve sa chitínové alfa sacharidy kombinujú s proteínmi a vytvárajú tak dlhé vlákna prepletené pomedzi šupiny, čím vytvára laminátové vrstvy.

Takáto konštrukcia vytvára silné energiu pohlcujúce štruktúry. Tým, že skelet pohlcuje energiu, je schopný vychýliť, skrútiť a zastaviť šírenie trhlín medzi každou vrstvou.

Okrem zosilnenej hrúbky vnútornej vrstvy oproti iným chrobákom, má aj ďalšiu vychytávku v zálohe. Tým, že stratil schopnosť lietať, vytvoril špeciálny spoj (niečo ako zips) medzi krovkami, ktorý odoláva tlaku v ohybe.

Všetky jednotlivé vylepšenia spôsobili to, že jeho skelet dokáže vydržať 39 000 násobok hmotnosti vlastného tela. Pre porovnanie, je to ako keby po človeku prešiel tank a nič sa mu nestalo.

Jednoducho hmyzí superhrdina……

Motýle rodu Argema

Africké pralesy zostávajú jedným z posledných veľkých tajomstiev prírody. Ukryté pod hustým závojom zelene sa v ich tienistých kútoch skrývajú nespočetné poklady – medzi nimi aj tie, ktoré majú krídla. Motýle. Nie však hocijaké. Hovoríme o takých, ktoré väčšina ľudí nikdy v živote neuvidí naživo. A predsa sú snom – či už vedcov, ktorí túžia študovať ich spôsob života, alebo zberateľov, ktorí snívajú o tom, že budú mať vo svojej zbierke aspoň jeden dokladový exemplár.

Medzi najvzácnejšie skvosty zbierok nočných motýľov patria bezpochyby zástupcovia rodu Argema. Na svete existuje päť druhov týchto motýľov. Všetky sú charakteristické dlhými ostrôžkami na konci zadných krídel a patria k najväčším ozdobám zbierok. Každý druh tohto rodu je vzácny, no dva z nich patria k najvzácnejším nočným motýľom vôbec.

Jedným z nich je Argema kuhnei, ktorý žije v lesoch Konga a Zambie. Doteraz bolo objavených len niekoľko exemplárov tohto motýľa. Veľmi podobne je na tom Argema besanti z lesov Tanzánie a Kene. Tieto druhy žijú v lesoch v málo prebádaných a nebezpečných častiach Afrického kontinentu. Neustále lokálne konflikty medzi domorodým obyvateľstvom a veľké problémy s cestovaním do týchto oblastí spôsobili, že expedície sem chodia len vzácne A množstvo druhov, nie len motýľov, ktoré v týchto lesoch žijú, ešte len čakajú na svojich objaviteľov. Obidva spomenuté druhy rodu Argema, preto stále patria ku skutočným klenotom a „svätým grálom“ zberateľov nočných motýľov.

Rod Parnassius

Ak chceme hľadať ďalšie „sväté grály“ medzi motýľmi, musíme zablúdiť medzi motýle rodu Parnassius.

Tieto motýle žijú vo vysokých horách v izolovaných populáciách, kde ich výskyt obmedzuje extrémna nadmorská výška a neprístupnosť terénu. Práve táto nedostupnosť robí z mnohých druhov skutočné skvosty motýlích zbierok. Spomeňme napríklad druhy ako Parnassius maharaja, Parnassius augustus, Parnassius tibetanus alebo Parnassius davydovi – všetky patria k najvzácnejším druhom vo svete motýľov.

No aj medzi nimi existuje niečo ako „svätý grál“ – rôzne neobvyklé formy týchto druhov, ktoré sa v populáciách vyskytujú extrémne zriedkavo. Na obrázku je zachytená jedna z takýchto výnimočných foriem druhu Parnassius charltonius, ktorá rozhodne patrí k „svätým grálom“ zberateľov motýľov tohto fascinujúceho rodu.

Charaxes fournierae

Ďalší „svätý gráľ“ zberateľov motýľov je z Afriky – z čeľade Nymphalidae. Začiatkom 20 storočia, bolo zbieranie tropických motýľov obľúbencov zábavou vyššej spoločenskej vrstvy v krajinách ako Anglicko alebo Francúzsko. Známa parížska zberateľka madam Fournier veľmi túžila získať do svojej zbierky samičku veľmi vzácneho druhu babôčky – Charaxes acraeoides. Dovtedy boli známe len samčeky a ešte nikto samičku tohto druhu nikdy nevidel. Požiadala preto francúzskeho entomológa menom Eugène Le Moult, či by jej takého motýľa nepomohol získať. Le Moult napísal svojmu známemu menom Pichot v Afrike a poprosil ho, aby mu poslal samičku tohoto motýľa. Pichotovi sa po čase podarilo získať exemplár, o ktorom bol presvedčený, že ide o hľadanú samičku. S nadšením poslal motýľa Le Moultovi, ktorý však po dôkladnom preskúmaní zistil, že nejde o samičku Charaxes acraeoides, ale o samca úplne neznámeho, nového druhu. Tento omyl viedol k objavu nového druhu, ktorý Le Moult na počesť svojej najlepšej parížskej klientky, madam Fournier, pomenoval Charaxes fournierae. Madam Fournier, francúzska aristokratka a vášnivá zberateľka motýľov, údajne zaplatila obrovskú sumu za tento druh. Presná suma nie je historicky zdokumentovaná, ale hovorí sa, že išlo o najvyššiu cenu, akú kedy niekto zaplatil za jediný exemplár motýľa. Čo k tomu ešte dodať? Ešte aj dnes je samička tohto druhu veľmi vzácna a patrí k „svätým grálom“ zberateľov afrických motýľov.

Ale, aby ste si nemysleli, že sa už takáto náhoda nemôže stať aj dnes, tak celkom nedávno sa dostal k podobne novému nepopísanému nočnému motýľovi z čeľade Saturniidae rodu Gonimbrasia, mladý 18 ročný entomológ zo Slovenska. Od malička choval motýle a jeho vášeň prerástla až k takémuto objavu. Snažil sa zabezpečiť si rôzne druhy vajíčok a choval tropické motýle. Raz sa k nemu dostali vajíčka neznámeho druhu z Afriky. Podarilo sa mu ich odchovať až po dospelého motýľa, čo riadne aj zdokumentoval. A mŕtve jedince poslal do Anglicka špecialistom na popis.

Preto sa môže dnes zdať, že príroda je už dostatočne preskúmaná a nie je čo objavovať. Stále sa nachádzajú nové a nové druhy živočíchov a je to tak aj pri hmyze. Doteraz bolo popísané viac ako milión druhov a ešte stále čakajú státisíce na ich objavenie človekom. A ako je vidieť, je možné takéto objavy robiť aj na Slovensku. Dokonca sa vo svete znovu objavujú aj druhy už objavené, ale považované za vyhynuté. Ale o tom niekedy nabudúce.

Na napísanie tohto článku ma inšpirovala otázka, či naozaj najväčším druhom z čeľade Carabidae je Procerus gigas. V úvodnom článku o rekordoch ho aj uvádzam ako najväčšieho spomedzi carabov.

Pri tejto otázke mi ale prišla na um aj spomienka na hľadanie tzv. svätého grálu medzi carabmi. V podstate, v každej čeľadi je nejaký chrobák, ktorý je najvzácnejší a túži si ho každý entomológ chytiť. Ono tých svätých grálov je viac a pre každého ním môže byť nejaký iný. Dokonca každá krajina môže mať svoj svätý grál. Napríklad spomedzi veľkých carabov u nás na Slovensku by to mohol byť buď Carabus menetriesi alebo Carabus nitens. Kým toho prvého ulovili aj relatívne v nedávnej dobe na Orave. Toho druhého nik nevidel už od roku 1980, kedy bol zhodou okolností ulovený jeden kus a tiež na Orave.

Podľa mňa ani tento posledný kus nie je pôvodom zo Slovenska. Chytil ho môj priateľ, ktorý mi rozprával, ako sa to stalo. Čakali na hraničnom priechode do Poľska v aute a všimol si, že mu popred auto beží nejaký kovovo lesklý chrobák. Tak vybehol von a zobral ho. Tento príbeh sa šíril medzi entomológmi a každý kto sa zaujímal o túto čeľaď si ho chcel uloviť. A potom na tých miestach pascovali celé zástupy entomológov vrátane mňa, no žiadneho ďalšieho už nikto nechytil. Preto sa domnievam, že nie je zo Slovenska. Lebo je možné, že vypadol z nákladného auta prevážajúceho drevo z Poľska. Do dreva sa dostal niekde v lese na skládke dreva. Zaliezol pod kôru a prežil nakladanie a aj prevoz. Hoci trochu pochrámaný, viď krovka s chýbajucími časťami tykadiel, ale prežil, aby mohol byť ulovený jediným entomológom, ktorý v ten deň stál v rade pred colnicou (o Schengene sa nám vtedy ani nesnívalo).

Toto by mohol byť môj svätý grál zo Slovenska. Ale mám aj iný, o ktorý som sa pokúšal takmer 5x a to v exotickej krajine, v Iráne. Z Iránu pochádza carabus, ktorý nie je dokonca ani malý. Pretože náš Carabus nitens má len niečo okolo 1,5cm. Iránsky carab patrí k obrom, patrí k Procerusom. Je to druh Procerus elbursianus a jediný exemplár, ktorý bol doteraz ulovený, je samica s dĺžkou 60mm.

Ulovili ju v roku 1937 páni Pfeffer a Forster na lokalite Särdab-Tal (Hasankief) vo výške 1400m medzi 7.-10. júlom.

Pozháňal som si všetky práce týkajúce sa tohto caraba. V jednej práci som našiel aj presné GPS súradnice. A čo je jednoduchšie, ako sa tam vybrať s GPS a nájsť si svojho vysnívaného caraba?

Pri mojej prvej ceste do Iránu v roku 2006 som ho ešte nehľadal. Zoznamoval som sa s krajinou. No pri mojich ďalších cestách, ktoré nasledovali potom, som vždy zablúdil do tejto oblasti a snažil sa nájsť biotop, kde by mohol ešte prežívať. Pascoval som, kde sa dalo.

Ešte pred ďalšou cestou, v roku 2007, som sa snažil identifikovať, kde ten bájny Hasankief leží. Lebo na mapách, teda aspoň tých ktoré som mal k dispozícií, sa nič také nenachádzalo. Možno na starých a historických. Nakoniec sa mi podarilo zohnať asi najpodrobnejšiu mapu Iránu, ktorá sa dala v Európe kúpiť (nemecké vydavateľstvo). Mali sme ju už pri prvej ceste. Jej presnosť bola však relatívna. Pokiaľ sme sa pohybovali na severe, kde to bolo celkom dobre zmapované, mapa sedela. No v pohorí Zagros zlyhávala na celej čiare.

Po dlhšom pátraní a aj s navigáciou GPS som sa vybral na správne miesto. Dnes v horskom údolí (1500m.n.m) leží veľké mesto, ktoré sa volá Kalardasht (Kalardašt).

Sediac v aute so zapnutou navigáciou a nastavenými súradnicami ma navigácia neomylne priviedla na koniec Kalardashtu. Presný bod bol na kruhovom objazde, kde cesta pokračovala smerom hore do dediny Rudbarak a do ľava bola spiatočná cesta, smer Abbas Abád pri Kaspickom mori.

Ako som zistil tak Hasankief je údolie. Teraz v tom horskom údolí ležalo mesto, ktoré do seba pohltilo všetky dediny, ktoré sa v údolí nachádzali a z nich vzniklo jedno veľké mesto s názvom Kalardasht. Aj ten Rudbarak, ktorý ešte bol na mojej mape, v skutočnosti už bol súčasťou mesta.

V snahe nájsť môjho caraba sme vyšli až za Rudbarak a tam som v bočnom údolí zapascoval. Samozrejme, že carabov som nachytal, ale môj vysnívaný medzi nimi nebol. Okrem tých pascí nad Rudbarakom som zapascoval aj pri krkolomnej ceste cez vápencové kopce smerom na Abbas Abad, ktoré leží na pobreží Kaspického mora. Na môj smútok ani v tých nebol. Keď som sa sem vrátil v roku 2016 tak som to nespoznával. Las Vegas na Iránsky spôsob.

Ďalšie pokusy nájsť tohto caraba som absolvoval v rokoch 2009, 2010. A posledný pokus som absolvoval v roku 2016. V tom roku som sa pripravoval veľmi dôkladne.

Preštudoval som Google maps, Google Earth. A objavil som nové miesta, kde by mohol žiť v okolí údolia Kalardashtu. Jedným z nich bolo okolie jazera Valasht. V tomto roku sa mi v mobile podarilo rozbehať perskú kartu a tak nám perfektne fungovala aj navigácia. Neomylne nás priviedla k jazeru Valasht, ktoré zrejme patrilo akejsi dedine na okolí. Pred prístupom k jazeru hrubá reťaz a traja starci vyberajúci vstupné s prístupom k jazeru. Jazero pekné obklopené vysokými kopcami. No nechceli sme za touto rampou dávať pasce, aby sme to nemuseli ešte raz absolvovať. Navyše aj terén bol taký, že kopce spadali kolmo do jazera. Vyhliadli sme si vápencové kopčeky, ešte pred jazerom pri prístupovej ceste a tam sme zapascovali. No ani tentokrát sa na nás neusmialo šťastie.

Takže tak, ako u nás na Slovensku je pre mňa Carabus nitens nesplneným snom, tak aj v Iráne, mi zostali iba pekné spomienky na hľadanie tohto svätého grálu „carabidiarov“ – Carabus (Procerus) elbursiensis. Jediný rozdiel je, že Carabus nitens žije v Čechách, Poľsku, Švédsku a dokonca aj v Írsku a teda v zbierke ho mám. Tento nebol chytaný nikde inde iba tu.